Bibliofília

Bibliofília (z gréckeho slova biblos - kniha a filia - láska, náklonnosť), slovensky knihomilstvo je termín vyjadrujúci lásku ku krásnym (starým i novým) a často vzácnym knihám a ich zbieranie. Odvodene výraz označujúci krásnu knihu, vydanú so zvláštnym zreteľom k úprave (typografii), často ilustrovanú originálnymi grafikami. Vychádza spravidla v malom náklade na kvalitnom papieri a jednotlivé výtlačky bývajú niekedy číslované a podpísané autorom (resp. zostavovateľom, či grafikom - ilustrátorom a pod.). Popri bibliofílii existuje takisto chorobná posadnutosť knihami - bibliománia. Bibliofilstvo je zase knihomoľstvo, zberateľstvo vzácnych alebo krásnych tlačí a kníh.
O súkromnom zberateľstve kníh sa hovorí už v staroveku. Stredovekí panovníci zakladali knižnice a knihy dávali prepisovať pisárskymi dielňami (zväčša v kláštoroch). Zbieranie kníh dostalo odlišný charakter po vynájdení kníhtlače (v roku 1448 Johannes Gutenberg vytlačil jednolistový kalendár Almanach auf das Jahr 1448), keď knihy prestali byť unikátmi a prví tlačiari sa zároveň snažili súperiť s rukopismi. Iným smerom sa koncom 15. storočia vydali talianski kníhtlačiari v Benátkach (napr. Aldus Munutius), ktorí vytvorili nové písma, takže sa ich knihy už nepodobali rukopisom.
Vo vydávaní krásnych kníh pokračovali aj barokoví tlačiari, popri bežných tlačiach pre širšiu potrebu. Masové vydávanie kníh v 19. storočí, umožnené strojovou výrobou papiera a tlačiarenskými strojmi, viedlo k istému úpadku kvality kníh. Proti tomuto trendu sa postavil anglický spisovateľ John Ruskin (1819-1900) a výtvarník a reformátor William Morris (1834-1896), zakladateľ hnutia „Arts and Crafts“ („umelecké remeslá“), ktorý sa snažil o obnovu umeleckých remesiel a začal vydávať krásne knihy.
Ruskinove a Morrisove myšlienky sa rýchlo presadili a vydavatelia sa začali viac starať aj o výtvarnú stránku a dokonalú úpravu kníh. Hlavne krásna literatúra, aj keď vychádzala v tzv. lacných vydaniach, mala časť nákladu, ktorá sa tlačila na lepšom papieri, prípadne s grafickou výzdobou. Popri tom začali vznikať edície „bibliofilských“ kníh – väčšinou básní a krátkych próz v malom náklade a s originálnou grafickou výzdobou – určené hlavne pre zberateľov.
Na Slovensku začali také knihy vydávať napr. Matica slovenská v Turčianskom Svätom Martine (KÚS - Kníhtlačiarsky účastinársky spolok), Párička v Ružomberku, Leopold Mazáč v Prahe a pod. Pridávali sa i menší "nakladatelia" – Spolok bibliofilov na Slovensku v Bratislave, František Urbánek v Trnave, skupina DAV v Bratislave, združenie Aligátor a Skarabeus v Trnave - Bratislave, Slovenská grafia, Linografia Karola Jaroňa a ďalší. S týmto súvisel aj nový záujem o typografiu (v Turč. Svätom Martine viedol typografický kurz prof. Vodrážka), o umelecké knižné väzby a o drobnú grafiku (Ex libris – najmä M. Galanda a Ľ. Fulla). Z výtvarníkov sa na tejto bibliofilskej činnosti podieľali najmä Mikuláš Galanda, Ľudovít Fulla, Martin Benka, J. Alexy, J. Vodrážka, A. V. Hrska, J. Šváb, neskôr R. Fábry, L. Guderna, V. Hložník, D. Šulc, J. Mudroch, Š. Bednár, V. Chmel a iní.
13. marca 1930 bol v Bratislave založený Spolok bibliofilov na Slovensku.

Začiatky bibliofílií v pravom slova zmysle kladieme do druhej polovice 19. storočia. Rozmach nastal vo Francúzsku a Nemecku, odkiaľ sa šíril v rámci západnej Európy a prenikal cez stred na východ. Bibliofilstvo najviac "kvitlo" v priaznivých kultúrno-spoločenských podmienkach. V porovnaní s ostatným svetom (západná Európa, Uhorsko, Čechy), Slovenská krásna kniha sa rozvíjala za inej kultúrno-spoločenskej situácie. Preto prvé skutočne krásne tlače vznikajú na našom území až po roku 1918. V národnom vývine druhej polovice 19. storočia významnú úlohu zohrali predovšetkým KÚS (Kníhtlačiarsky účastinársky splok v Turčianskom Svätom Martine založený 3. marca 1869) a tlačiareň Karola Salvu v Ružomberku. Viaceré knižné tituly, ktoré opustili tieto tlačiarne, sa môžu pýšiť pomerne peknými secesnými väzbami a neraz aj titulnými listami a ilustráciami. KÚS v Martine vydal napríklad Kuzmányho Rozpomienky a kresby (1900), Kraskovo Nox et solitudo (1909), Vajanského Súborné dielo (1912) a najmä Sienkiewiczovo Quo vadis? (1911) s krásnymi secesne zdobenými väzbami a obálkami. Karol Salva zasa napríklad knižočku Od Šumavy k Tatrám (1898) alebo Slovenské povesti - Zo Spišského Hnilca (1908) s obálkou od Jozefa Hanulu, taktiež secesne zdobené.

Kruh priateľov Slovenska v Trenčianskej Teplej (založený roku 1919) vydáva v roku 1921 dve knihy v edícii Holubica: Bottovu Smrť Jánošíkou s drevorytmi Ferdiša Dušu a Kráľovu Zakliatu Pannu vo Váhu a Divného Janka s drevorytmi Márie Vořechovej-Vejvodovej.

       Drevoryty v knihe a na obálke Ferdiš Duša

Vo vývine slovenskej knihy po roku 1918 mali kľúčový význam viaceré okolnosti. Bolo to založenie nových vydavateľstiev a kníhtlačiarní (Slovenská kníhtlačiareň, Slovenská grafia, Universum, Linografia Karola Jaroňa), vydávanie časopisov z oblasti polygrafie, typografie a úžitkovej grafiky (Slovenská grafika, Slovenská grafia a o niečo neskôr Slovenský typograf). V nich pôsobili viacerí odborníci, bez ktorých je celkový obraz slovenskej knižnej kultúry neúplný - Jozef Rybák, Jaroslav Vodrážka, František R. Blažko, Juraj Stanko, Dušan Šulc a iní. Zásadný zlom prinieslo aj založenie špeciálnych škôl - r. 1923 Odbornej grafickej školy pokračovacej a r. 1938 Školy umeleckých remesiel (ŠUR) v Bratislave, kde sa podľa vzoru nemeckého Bauhausu organizuje výučba, a to aj v oblasti modernej typografie (tak ako ju v tej dobe reprezentovali Jan Tschichold, Paul Renner a Herber Bayer), knižnej reklamy a grafiky.

V týchto vydavateľstvách, kníhtlačiarňach a na oboch školách boli umelci, ktorých činnosť je neodmysliteľne spätá s vývojom slovenskej krásnej knihy a bibliofílie - Benka, Fulla, Galanda, Fábry, Guderna, Mudroch, Rossmann. Skvalitnila sa úprava knižných titulov a úroveň ilustrácií KÚS (kníhtlačiarsky účastinársky spolok) v Turčianskom Svätom Martine. ŠUR-ka aktívne spolupracovala s avantgardnými vydavateľstvami. Viacerí básnici sami redigovali niektoré edície - Ján Smrek Edíciu mladých slovenských autorov (EMSA) v Prahe (1925 - 1939) a Komornú knižnicu Elánu (1941 - 1949), Emil Boleslav Lukáč zasa Tvorbu pre Tranoscius v Liptovskom Svätom Mikuláši, kde úpravou obálok upútal Štefan Bednár. Vynikne aj niekoľko ďalších edícií, v ktorých vychádzajú skutočne krásne knihy a bibliofílie - Knihy DAVu (1927 - 1934), Záhrada (1931 - 1932), Krásna kniha (1929 - 1933), Slovenské ráno (1934 - 1944) alebo knihy UBS (Umelecká beseda slovenská) a Spolku bibliofilov na Slovensku.
Čistotou úprav a úrovňou ilustrácií vynikli však najmä knižnica DAVu a Záhrada. V oboch vyšli po tri knižné tituly - v prvej Novomeského Nedeľa s preslávenými ilustráciami Mikuláša Galandu, Poničanova Angara s obálkou Jozefa Rybáka a Blokovi Dvanásti s obálkou Zdeňka Rossmanna, v druhej Kráľov Balt s originálnymi linoleorezmi M. Galandu alebo Novomeského Romboid s frontispicom od Toyen.
Treba podčiarknuť, že tieto konkrétne krásne knihy patria spolu s konštruktivistickými obálkami Fullu (Poničanova Demontáž, Hviezdinovo Horúce ráno, Mauroisov Filip Marcenat a jeho dve ženy) a s ilustráciami Galandu (Máj K. H. Máchu z roku 1936, Studené svetlo od I. J. Marka z roku 1930 a vlastná Žena s košeľou z roku 1931) k tomu najlepšiemu a najpôvodnejšiemu, čo u nás vzniklo.

Maurois: Filip Marcenat. Obálka Fulla 

 Mácha: Máj. Obálka a ilustrácie Galanda.

Do roku 1948 k nim možno priradiť ešte nadrealistické zborníky z rokov 1938 - 1942 (Áno a Nie, Pozdrav, Vo dne a v noci) a edície Aligátor (1935 - 1940) a Skarabeus (1941 - 1943), originálne drevorezové ilustrácie Ernesta Zmetáka k Slovenským ľudovým baladám (1948), či obálky a ilustrácie Vincenta Hložníka k Havranovi E. A. Poeho (1943) a ku Horváthovmu Návratu do Paríža (1947), v ktorom našla plnohodnotné uplatnenie viacročná spolupráca s typografom a upravovateľom Dušanom Šulcom.

 Zborník Vo dne a v noci. Chmel obálka. 

 Almanach Pozdrav. Obálka Mudroch.

Všetky štyri knihy edície Aligátor, z toho dve vlastné - Uťaté ruky a Vodné hodiny hodiny piesočné - typograficky upravil a obálku k nim navrhol Rudolf Fabry, ktorý, možno smelo povedať, objavil pre slovenskú knihu surrealistickú koláž. Navyše, v snahe riešiť knihu ako autorský celok spočíva aj Fabryho prínos do slovenských knižných úprav. Ďalšie nadrealistické zbierky a zborníky ilustrovali a upravovali Ján Mudroch, Viliam Chmel a Ladislav Guderna. Posledne menovaný sa zaskvel najmä vlastným Vodnárom mŕtvych vôd (1942), ku ktorým spravil obálku a ilustračný doprovod.

       Daudet: Skrček. Obálka Chmel.

text vytvorený podľa katalógu Gazdík: Krásna kniha a ilustrácia. SNG Bratislava 2001.